UX múzeum



Píše sa rok 2050. Polovica Zeme je neobývateľná, kvôli znečisteniu. Stojím pred dverami obrovskej nemodernej budovy postavenej v štýle architektúry konca 20. storočia s veľkým neónovým nadpisom "UX múzeum". Vstupujem dnu v nádeji, že objavím UX vzory, ktoré už dávno zmizli z digitálnej scény. Konkrétne tej webovej.

"Načítavam" poletuje vo vzduchu predomnou. Pred 50 rokmi bol internet naozaj pomalý a záležalo na každom detaile, ktorý ho dokázal zrýchliť. Tento text a inštalácia potrebných doplnkov slúžil pravdepodobne ako privítanie na web stránky... Oh, omyl. Privítanie nasledovalo po tom, čo tento text zmizol.



Podľa štatistík z roku 1990-2000 najčastejšie používaným prvkom všetkých moderných digitálnych rozhraní bolo tlačidlo "Skip intro" (preskočiť privítanie), preto som vedel, aké je správne riešenie a zareagoval som rovnako, ako internetový pračlovek a preskočil som nudnú animáciu. To, čo sa deje potom je oveľa zaujímavejšie. Prihovorí sa mi naozaj nedbanlivo vystrihnutá silueta sprievodcu zo zeleného pozadia, ako sa to nosilo kedysi pred storočím v televízií.



Zľakol som sa. Chcem ho dať preč, zrušiť ho. Láka príliš veľa pozornosti. Netrafil som sa na tlačidlo pauza. Kurnik šopa. Obzerám sa, či si tento môj prešľap niekto všimol. Nikto tu nie je, ale ozvena jeho hlasu mi ešte stále rezonuje v hlave. Viem, že som v oddelení virtuálnych sprievodcov. V pozadí utlmene drnčí David Haselhoff, kráľ zeleného pozadia. Ako prechádzam okolo všemožných otravných hovoriacich hláv, dozvedám sa, že prežili až do roku 2042 vďaka porno priemyslu a virtuálnej realite. Obzerám sa, lebo viem, že mi v tejto časti chýba jeden ultimátny kúsok. Ah, tu je, konečne.



Popisok exponátu bol prekvapivý. Názov: Clippy. A potom už len samé hanlivé slová. Nerozumiem prečo. Dozvedám sa, že Clippy skonal v roku 2001 a s ním aj všetky ostatné snahy o interaktívnych sprievodcov. V tomto oddelení je naozaj hŕba srandy. Internet musel byť plný príjemných uvítacích monológov. V roku 2013 to opäť niekto skúsil so sprievodcami. Popisok je síce odtrhnutý, ale viem prečítať názov, Slackbot, a pár riadkov hovoriacich o dialógu. Po Slackbote tu už nie je nič, len holografický sprievodcovia z tridsiatych rokov 21. storočia.



Po sprievodcoch vchádzam do sekcie vyskakovačky. Hneď ako prekročím čiaru upozorňujúcu na nebezpečenstvo pre epileptikov, švacne sa mi do tváre vyskakovacie okno, ktoré mi hovorí, že som 100 000. zákazník a že som vyhral. Vidím, že sa dá toto okno zrušiť veľkým tlačidlom v strede, ale moja intuícia mi vraví, že to bude trik. Toto okno sa dá jednoducho obísť a nemusím ho zavrieť!



Exponát sa volá pop-up a autorom je Ethan Zuckerman (1996, wiki). Popisok ma vyzýva, nech ho aj tak skúsim zavrieť pre očarujúcu skúsenosť zo surfovania webstránok v roku 1998. Idem do toho.



Tento fenomén prežil na počítačoch nasledujúce dve dekády vďaka pirátskym stránkam a produktu MacKeeper (len pre Mac).



Okolo roku 2012 bol internet drsným miestom. Pokojne dožívajúci pop-up bol vytlačený oveľa nepríjemnejším modálnym oknom (2003), okolo ktorého práve prechádzam plný nenávisti. Vzostup modálneho okna označoval začiatok novej vlny odporu a všetci vieme ako to dopadlo. Modálne okno sa nedalo obísť ako pop-up. "Zaručene" fungujúca reklama očarila svet po roku 2014 a bol na vzostupe ešte dlho po tom. Boli to temné časy web stránok. Doslova temné časy, pretože stránky sa nepomerne viac krát zobrazovali zatemnené, s jedným svetlým elementom - modálnym oknom, ako tie nezatemnené.
Moji rodičia ma zvykli strašievať modálnym oknom s reklamou, keď som ako dieťa neposlúchal.


V tejto časti UX múzea sa dozvedám o histórií a typoch modálnych okien. Ich vzostup bol neuveriteľný. Najskôr prívetivé "lajknite nás na Facebooku" na mieste privítania, potom "prihláste sa na odber noviniek" s veľmi podobnou ambíciou, alebo otravný "hello bar". Modálne okno bolo kedysi veľmi užitočným riešením v digitálnych produktoch, až neskôr sa z neho stal nástroj marketingu.



Konečne opúšťam túto smutnú časť múzea. Bam! Klinec do rakvy zatĺka "exit-intent" okno (s účelom opustiť stránku). Osloví ma možnosťami, ktorým sa ťažko odoláva: zostať v tejto časti múzea a využiť zľavu 50% na suveníry pre známych, alebo ju opustiť a sklamať ich. Mám zlý pocit, že ich sklamem...



Hero image, v preklade 'hrdinský obrázok'. Názov ďalšej miestnosti je veľmi správne kompozične uložený na krásne štylizovanom mierne rozmazanom obrázku v pozadí. Podľa spoločnosti Alphabet Dominion (pred rokom 2015 skôr známej ako Google) zaznamenal hrdinský obrázok vzostup oveľa skôr. V roku 2005 sa začal objavovať, ale skutočnú slávu prežil v roku 2011, keď oficiálne vznikla aj natívna podpora pre obrázky tohto druhu. Web sa podobne vyvíjal ďalších 15 rokov. 15 rokov v internetovom svete je 70 rokov reálneho života (podľa E.Reissa). Je neskutočné, ako dlho sa v minulosti tieto trendy dokázali udržať. Dnes je všetko oveľa rýchlejšie, podobné trendy majú životnosť zopár hodín a nie rokov!

Paradoxom je, že predchodcom statických obrázkov boli tie pohyblivé. Na hodine marketingu nám vravievali, že ak uvidíme rotujúci úvodný obrázok, máme si spomenúť na padlých UX dizajnérov, vo vojne proti marketingu. Automaticky obmieňané úvodné prezentácie boli na webe približne od roku 2000, vrcholili v 2012 až do 2014, kedy sa vytratili z väčšiny stránok, ktoré ich predtým natoľko preslávili. Aj vďaka vlne odporu samotných marketérov. Zaujímavé je, že rotujúce úvodné obrázky vošli do módy opäť v roku 2017, ale o tom v tomto múzeu nie je ani zmienka.



Oveľa väčšia pozornosť je venovaná úvodným videám na pozadí. Najskôr šlo o videá klasických formátov ako YouTube, neskôr automaticky hrajúce videá. Dizajnéri čoskoro pochopili, že tieto videá vyjadrovali zbytočné zdržanie a častokrát netlmočili to, čo mali. Paralelne vošiel do módy iný spôsob, ako spraviť web viac dynamickým... "parallax". V tomto priestore plynie čas akosi pomalšie. Alebo som to ja, kto kráča príliš rýchlo? Steny sú pozadu, obrazy na stenách sú popredu, svetlá a drapérie sa vlnia podľa toho, či spravím krok vpred, či vzad. "Pomoc", ticho si šepkám popod fúz. Popisok exponátu sa vznáša vo vzduchu a zdá sa, že ostatné pravidlá tejto miestnosti naň neplatia.



Parallax vznikol v roku 2011 a vymyslel ho Ian Cole pre Nike ("Nike Better World"). Skutočný vrchol zažil na prelome roku 2012 a 2013. A potom už len fragmenty a rôzne varianty tohto konceptu, ktoré sa objavovali ešte ďalšiu desiatku rokov. Nedobrá adaptácia pre mobilné zariadenia, použiteľnosť a technické problémy tohto impozantného vizuálneho prevedenia vyvolali jeho zánik. Uznávam, parallax ma spočiatku oslovil, ale po chvíli mi z tejto miestnosti prišlo zle.

Vidím východ do átria. Vyzerá, že chodba, v ktorej som sa ocitol existuje len pre to, aby viedla k tomuto východu. Nejako sa mi to nepozdáva. Prvý krok a ja zakopávam o plechovku "Spam". Zrýchlim krok, a bannerom na chodbe nevenujem pozornosť. Oni ma aj tak dobehnú, teraz, keď už ma videli. Spam prežil bez problémov celých 6 dekád verejného internetu, od momentu, keď ho Monty Python prvý krát korunovali ako niečo, po čom nikto netúži, ale primieša sa všade...


Koniec prvej časti.

UX dizajn je doteraz často považovaný za súčasť marketingu. Vo webdizajne to platí duplom. Dôvod, prečo UX múzeum existuje je krátka životnosť komplexných riešení na jednoduché problémy. Takéto riešenia sa rýchlo "okukajú", prípadne preváži hodnota otravnosti, ako užitočnosti. A niekedy je to len slepá nevedomosť dizajnérov o tom, ako ľudia stránky používajú.

Nabudúce uvidíte: ako sa v skorých rokoch internetu transformovali filozofie pre navrhovanie webov (a digitálnych produktov) a prečo niektoré prežili dodnes a tiež o osude dizajnu v 40. rokoch 21. storočia.


0 komentárov :

Zverejnenie komentára