Morfujeme!




Tento rok je kľúčový podľa mystického Power Rangers kalendára. Je to už 20 rokov, kedy vyšiel prvý diel prvej série, ktorá sa nazývala "Mighty Morphin". V preklade to znamená "mocný morfín" (morfium), ale všetci vieme, že tým mysleli mocné morfovanie. Je to úkaz premeny z bežného amerického tínedžera (20+) na super tínedžera zachraňujúceho svet v elasťákoch a helme. Ak sa prvky takejto premeny ocitnú v produkte, s ktorým pracujem denno-denne, dosť ma to vytáča. Nerád si zvykám na zmenu. Nerád sa učím nanovo používať niečo, čo som dobre poznal už predtým a fungovalo to. Rozoberiem dnes novinku v UX, ale nie v dizajne. Progresívnu redukciu.

V dizajne redukciu poznáme a je do bežný jav. Logá veľkých firiem sa redukujú, lebo sa ľuďom uložili v pamäti až tak, že stačí aby videli niektorú kombináciu farieb, tvarov a v zápätí vedia, o aký produkt ide. Firma, ktorá tento krok podstúpi vyvoláva pocit absolútnej jednotky v danej oblasti a vystupuje trochu ako neohrozený víťaz. Typickým príkladom je Nike kvačka, alebo Starbucks a ich zmutovaná morská panna. A Apple ohryzok.



Pravdou je, že takýto krok nie je len o šírení značky a vystupovaní firmy navonok, ale ide aj o odvahu podstúpiť krok redukcie. Ľudská myseľ bojuje s pocitom, že niečo stráca, niečo, čo by mohlo byť k úžitku niekedy v budúcnosti. Preto sme všetci zberači všetkého. Ja osobne mám napríklad najväčšiu zbierku rôznych šróbov. A v obývačke máme zber zbytočných zariadení z Lidlu (všetky tie masážne vankúše, stepper, elektrické stimulátory svalov, rôzne liečivé produkty, hula podložku, všetko v neporušenej forme tak, ako to bolo zakúpené). UX dizajnérom sa ťažko zbavuje vecí, na ktoré sú zvyknutí a o ktorých vedia, že fungujú. A nemusia byť ani z Lidlu.

Progresívna redukcia je ("yeah, you guessed it"), redukovanie prvkov v niekoľkých krokoch v časových intervaloch. Tento spôsob zobrazovania zaviedli LayerVault: "Použiteľnosť je premenlivá veličina. Pochopenie aplikácie používateľom sa zlepšuje v čase a UI by sa malo prispôsobiť používateľom." Demonštrovali to na prípade tlačidla "signpost".



Ak si to prehodíme na Nielsenove heuristiky, zlyháva táto metóda v rozpoznaní namiesto pamätania. LayerVault však na to mysleli a zaviedli aj ďalší termín: rozklad skúsenosti ("experience decay"). Neviem síce veľmi dobre po anglicky, ale toto sa mi javí prehnané. Jednoducho to mohli nazvať zabúdanie. Je to princíp redukcie, ale smerom naspäť. UI sa opäť napĺňa pomôckami na rozpoznanie jednotlivých prvkov s odstupom času od posledného použitia a frekvencie používania.

Výhody sú zjavné: čím skúsenejší používateľ, tým menšia penalizácia vďaka prvkom, ktoré sú mu jasné. A funguje to aj naopak, ani ten začiatočník nie je postihnutý slabou čitateľnosťou a jednoznačnosťou prvkov. Okrem tejto podvedomej personalizácie je to všetko. Je to zlepšovák pre navrhovanie komplexnej skúsenosti pre obe úrovne používateľov naraz bez potreby trápiť sa návrhom dvojitej cesty pre každú funkciu, pre každý scenár.

U nás v Sygicu navrhujeme duálne skúsenosti pre začiatočníkov a pokročilých používateľov pre tú-ktorú funkciu samostatne. Nikdy neuvažujeme komplexne nad flexibilitou systému, ktorá by sa dala aplikovať plošne na celý produkt. Ale všetko má svoje pre aj proti...



Nevýhoda vyčítaná UX komunitou je komplexnosť implementácie za cenu efektu. LayerVault rovno ukázali, ako to technicky zvládli oni sami. Viem si predstaviť uplatnenie v niektorých prípadoch v kombinácií so pohybovou pamäťou / svalovou inteligenciou ("muscle memory") a riešení rutinných úloh. Ďalšou nevýhodou je potreba rozmýšľať na priestorových vzťahoch a proporciách zmien. Veľkosť tlačidiel sa môže meniť, rovnako ako sa to menilo na tlačidle "signpost" a to môže byť tiež niekedy problém. Posledným nedostatkom môže byť návrh toho, kedy má dôjsť k progresívnej redukcií. V prípade, že k zredukovaniu dôjde v nesprávnom momente, môže zmena vyvolať zmätok. Zmätok = otázky, čo to znamená = dlhšia doba pre rozhodnutie = zlé UX.



Sám som sa rozhodol tento spôsob otestovať pri mojom poslednom UX návrhu. Nešiel som striktne cestou, ako ju prezentovali svetoví dizajnéri z LayerVault, ale skôr takým svojím spôsobom (a zatiaľ len jednosmerne, nie s dizajnom pre zabúdanie - "experience decay"). Pracujem na návrhu jedného mohutného informačného systému a v rámci tohto systému som navrhol takto redukované tlačidlá:
  1. prvé použitie obsahuje ikonu "+" a text "pridať aktivitu"
  2. druhé použitie obsahuje už len "+" bez textu
Jednak v rámci scenára som nemal veľa priestoru na súkromné UX experimenty a zároveň takýto jednoduchý spôsob zavedenia redukcie mi zabral zhruba 5 minút času. Túto úlohu som pozoroval skôr kvalitatívne, presnejšie výsledky budem mať až po spracovaní prieskumu, ale zatiaľ sa táto zmena  neprejavila ako zníženie efektivity používania a rovnako sa mi nezdalo, že by testované subjekty reagovali nejako nezvyčajne. To však nebolo všetko. Podobný princíp som použil pri návrhu pre rôzne iné časti tohto systému a ľudia vždy tlačidlo "+" pomenovali rovnako a očakávali rovnaký priebeh nasledujúcich akcií.



Ešte treba poznamenať, že ľudia si vytvárajú príbehy o prvkoch UI a ťažko sa od nich dokážu odpútať. Pokiaľ prvá impresia o danom elemente vyvolá v používateľovej hlave nesprávny príbeh, progresívna redukcia len podčiarkne túto nesprávnu verziu. V prvom rade treba zabezpečiť, že UI funguje ešte pred prechodom na pokročilé metódy ako progresívna redukcia.

K takýmto zmenám pristupujem vždy skôr konzervatívne. Preto som ani nechcel zaviesť progresívnu redukciu tak, ako je zamýšlaná v celom znení. Nemám prostriedky ani priestor na prieskum nových metód, na to treba laboratórne podmienky a veľa testovačov. Môžem teda zatiaľ spraviť len také čiastočné zhrnutie: ľudia nemajú radi zmeny, ľudia tvoria príbehy, UX dizajnéri nemajú radi ikonky bez popisiek a ak sa chystáte zaviesť progresívnu redukciu, treba si byť na 100% istý, že UX funguje perfektne. Fakt na záver: Bolo natočených viac ako 700 častí Power Rangers a v jednej z nich vystupovali nindža korytnačky.


0 komentárov :

Zverejnenie komentára